Teenagerská komunita na strednej škole 2. časť
Ako už viete voláme sa Cheryl a Tanya (píše Cheryl) a obidve máme problémy. Poviete si, že čo už môžu mať 12-ročné detská za problémy, ale vôbec to tak nie je. Tak napríklad nikdy ste si nepovedali že vás už rodičia štvú, prosto ste si mysleli že vás vôbec nerešpektujú a neberú vážne, určite ste sa s nimi nie vždy zhodli. Ale ja si myslím že toto je problémom nejedného puberťáka. A aj pre toto sme si tento blog či denník, volajte si to ako chcete, založili. Môžeme sa tu vyrozprávať a pri tom sa necítiť trápne, že vás vysmejú. Tu vás nikto nepozná nič o vás nevie, a to je na tom tá výhoda.
No ale vráťme sa späť k našim problémom. Všetko sa začalo na základke, tam to však nebolo až také zlé, horšie to začalo byť na gympli, v 1. ročníku. Spolužiaci si začali všímať naše slabšie a citlivejšie stránky, začali si všímať naše prednosti, ale aj o to o koho sa zaujímame, ... A ak to naoko zistili tak to na druhý deň vedela celá škola, verte či neverte stalo sa to už aj mne a nejeden krát. Po čase sa toho veľa zmenilo, nie len spolužiaci ale aj my, ale zmenilo sa to k horšiemu. Náš geniálny ročník debilov a lúzrov (a to hlavne chalani) z výberovej školy, ako poniektorí „múdry“ profáci hovoria, nás začali oslovovať, nie tak ako v predošlé ročníky, teda priezviskami, ale jedným hnusným, ale pre nich doslovným, dostatočne krutým a posmešným slovom, alebo prezývkou a tým bolo nič iné ako BIFĽA. A toto nás teda poriadne naštvalo. Ak mám priznať pravdu tak najprv ma to veľmi mrzelo, že ma takto vylučujú z kolektívu a opovrhujú mnou, ale potom som ju NAŠLA.... Viete ja som len chcela zapadnúť do nového kolektívu, aby ma všetci brali za ako v pohode spolužiačku, ale akosi sa to nepodarilo... Ale potom, ... (teraz určite čakáte že napíšem niečo také ako: „Našla som mačku, a tá mi dodala sily...“ :D .. alebo niečo podobné zo školy noci.. ) .. Vlastne takto sme sa s Tanyou spoznali, obidve nás odstrčovali, pre naše nadpriemerné IQ (aj keď im nedošlo, že ho tu na gympli majú vlastne všetci) :D .. ale naozaj volali nás „bifľe“.. A úplne smrteľne vážne ma to štvalo až do vtedy kým som sa nezoznámila s Tanyou. Potom to nebolo také ťažké, riekou alebo sproste protivnými spolužiami sme sa brodili spolu... A tak sme sa stali takmer dvojčatami.. Aj keď sem každá výzorovo iná.
Takže toto bol 1. dôvod prečo nenávidím školskú, alebo inak povedané ročníkovú „smotánku“, samozrejme nebuďme kruté :P , ale česť výnimkám, myslím, že jedna by sa našla.. :D ... No lenže to nie je ani zďaleka všetko. Už si nepamätám kedy to bolo, ale proste ja som nepatrila medzi tých, ani Tanya, čo malí samé jednotky, ale aj tak im nedalo nevolať nás tak, alebo aspoň nezaraďovať medzi tých „nezaujímavých“, proste tí čo boli na vrchole, tých neodsudzovali, proste NIČ, ale nás.. A práve toto nás tiež dohnalo k tomuto blogu, tá krutosť a nenávisť zo strany iných, má prosto dohnala k rozbíjaniu klávesnice počas voľného času, ktorého ani jedna nemáme na rozdávanie.
Ale toto nie je ani zďaleka vsio.. Takže tažko sa mi o tom hovorí, sú to moje slabé stránky, ale čo stratím. NIČ. Takže prosto som takmer najnižšia z triedy, ale neviete si predstaviť tie následky,.. Nejde ani tak o spolužiakov, ako o .. no aj o moju prvú lásku :P .. Áno, môže sa vám to zdať trápne, ale je to tak.. Keby ste videli ten grc na chodbách ako sa VIP členovia ročníkovej smotánky oblizujú cez prestávky.. FÚÚÚJ.. Ja si nemyslím, že o tom je prvá láska,.. Viem možno si poviete že to je nejako skoro na prvú lásku, ale proste sa to stalo, ale už je to (naneštastie) minulosť.
A Tanya, tú zas odsudzovali rasizmom, za jej snedšiu pokožku, možnože aj zo závisti, alebo bobúrenia, alebo vôbec neviem.. Niektorí puberťáci majú „strašné“ problémy..
Ale ja si myslím, že toto sú len maličkosti, proste my máme iné podstaty, záujmy a názory, a len pre toto by nás nemyli odrtsrčovať tam, kde nepatríme.
XoXo, vaše Dvojčatá! Cmuk :-**
Komentáre
Prehľad komentárov
Čaute, dvojčatá, páčite sa mi, u nás v škole je to veľmi podobné.....Ja Vás ale chcem poprosiť o inú radu: Nemám sa rada a nie som sebaistá. Navonok tak možno vystupujem, ale to je naozaj iba navonok. Moja mama je až príliš sebaistá. Prednedávnom sa nám sťažilo učivo-t.j. sa triede zhoršili známky, t.j. aj mne. Mama si ma kvôli tomu prestala vážiť. Ustavične má uštipačné poznámky o mojom vzhľade, známkach, inteligencii a dokonca sa mi stará aj do športu. Používa ma ako ventil, asi jej tieto poznámky robia dobre po celodennom strese, ktorý si však vyrába ona sama. A je to čoraz horšie. Uvediem i jeden príklad: Kúpila som si nové nohavice. Prišla som v nich domov a ona mi začala hovoriť, že sa mi nehodia, že ich mám vrátiť a že mojej kamarátke by pristali oveľa lepšie. Ja som jej povedala o tom, že ma ponižuje a spýtala sa jej, či ma má vôbec rada. Na to mi odpovedala, že som precitlivelá a že si všetko príliš beriem k srdcu. Ja neviem, čo mám robiť. Nikdy som nebola mamin maznáčik, ale predsa len mi bola oporou. A znesiem urážky ostatných, ale mamine nie. Dobre, chápem, keď si zo mňa robí len srandu, tak sa na tom aj sama zasmejem. Už to ale nie je vtipné a ja naozaj neviem, čo mám robiť. Poraďte mi, prosím. Kaja
Pomôžte mi, prosím
(Kaja, 16. 5. 2011 10:08)